{"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 18. decembra 2014, sp. zn. II. ÚS 307/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2014-12-18", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené nebolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-3", "nazov": "čl. 26 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-4", "nazov": "čl. 26 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1/text", "citacie_n": 69, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 307/2014­45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. decembra 2014 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nMAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpenej advokátom Mgr. Petrom\nĎurčekom, Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102,\nBratislava, pre namietané porušenie čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 a takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na slobodu prejavu a základné\nprávo slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny\nproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012\nporušené boli.\n2. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva\nobvineného z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, ako aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1.\naugusta 2012 p o r u š e n é n e b o l i .\n3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta\n2012\n\nz r u š u j e a vec\n\nv r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\n\nkonanie.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti MAC\nTV, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 493,96 € (slovom štyristodeväťdesiattri eur\na deväťdesiatšesť centov) na účet advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, Advokátska kancelária\nBugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n5. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n12. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,\nBrečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 26 ods. 1,\n2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6\nods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n\n2\n\nlen „dohovor”) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho\nsúdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 80/2011­\n24 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozhodnutím Rady\npre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada pre vysielanie“) č. RL/17/2011 z 1. marca\n2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie“) v správnom konaní vedenom\npod sp. zn. 378­PLO/O­5916/2010 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).\n2. Ústavný súd uznesením z 18. júna 2014 prijal sťažnosť v časti namietaného\nporušenia čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10\nods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 na\nďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.\n3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka odvysielala 24. novembra 2010\nv rámci televízneho programu „Noviny“ krátku správu informujúcu recipientov o stiahnutí\npolitičky\n\nz kandidátky politickej strany Slovenská národná strana (ďalej\n\nlen „SNS“). Rada pre vysielanie sťažovateľke 3. januára 2011 doručila „Oznámenie o začatí\nsprávneho konania“ pre možné porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o\nvysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) z dôvodu odvysielania informácie, čím\nmohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu. Sťažovateľka doručila\n28. februára 2011 vyjadrenie k vedenému správnemu konaniu. Rada pre vysielanie doručila\nsťažovateľke rozhodnutie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011, v ktorom ju uznala vinnou z\nporušenia povinnosti podľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní.\nSťažovateľka v zákonnej lehote napadla rozhodnutie rady pre vysielanie žalobou na\nkrajskom súde, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia z\ndôvodu zásahu do jej práv. Dňa 4. júna 2012 bolo sťažovateľke doručené napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu, ktorým prvostupňový súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďže\npodľa názoru prvostupňového súdu bolo napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie vydané\nv medziach zákona a námietky sťažovateľky neodôvodňovali jeho zrušenie. Dňa 18. júna\n\n3\n\n2012 sťažovateľka podala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odvolanie na\nnajvyššom súde. Dňa 11. septembra 2012 bolo sťažovateľke doručené napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu\npotvrdil.\n4. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd, krajský súd a rada pre vysielanie svojimi už\nšpecifikovanými\n\nrozhodnutiami\n\nvrátane\n\nkonaní,\n\nktoré\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutiam\n\npredchádzali, porušili jej základné právo na slobodu prejavu, spravodlivý súdny proces,\nsúdnu a inú právnu ochranu garantované ústavou a dohovorom.\n5. K odôvodneniu\n\nsvojej\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľka\n\nuvádza,\n\nže\n\nodvysielaním\n\npredmetného televízneho programu realizovala svoje právo na slobodu prejavu a šírenie\ninformácií. Informácie odvysielané v predmetnom programe boli politického charakteru\na recipientov informovali o závažnej otázke s potenciálnym verejným významom.\nSťažovateľka informovala o stiahnutí dlhoročnej podpredsedníčky etablovanej politickej\nstrany SNS z kandidátky v blížiacich sa voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „národná rada“), pričom priblížila recipientom aj kritický názor\no inom politikovi, vtedajšom predsedovi SNS\n\n. Téma parlamentných volieb\n\na akékoľvek otázky súvisiace s kandidátkami a kandidátmi jednotlivých politických strán sa\npodľa sťažovateľky stretáva so širokým záujmom verejnosti a predstavuje informácie, ktoré\nje sťažovateľka ako „strážny pes“ demokracie povinná recipientom sprostredkovať.\nK slobode prejavu a právu na informácie o otázkach verejného záujmu existuje podľa\nodkazu sťažovateľky rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“), v zmysle ktorej existuje len malý priestor na obmedzenie politických prejavov\nalebo debatu o otázkach verejného záujmu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru. Sťažovateľka\nuvádza, že odvysielaný program, ktorým realizovala slobodu prejavu a právo na šírenie\ninformácií verejného záujmu, bolo možné zo strany orgánov štátu obmedziť len zákonom\na na jeho základe a zároveň za splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo strany\nsprávneho orgánu alebo súdu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia\n\n4\n\na mravnosti. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 42/09.\n6. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci nijakým spôsobom nepreukázali\na ani neodôvodnili oprávnenosť zásahu do slobody prejavu, keďže sa nezaoberali\nhodnotením kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality (nevyhnutnosti zásahu\nv demokratickej spoločnosti). Napriek skutočnosti, že sťažovateľka zásah do slobody\nprejavu a práva na spravodlivé súdne konanie namietala, orgány verejnej moci obmedzujúci\nzásah nijako neodôvodnili, najmä neuviedli naplnenie vyžadovaných kritérií na legitimitu\nzásahu do slobody prejavu sťažovateľky a existenciu, resp. neexistenciu kritérií náležite\nneodôvodnili, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie\na zásah do slobody prejavu. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľa\nnázoru sťažovateľky tým, že orgány verejnej moci sa nijakým spôsobom nezaoberali a ani sa\nnevysporiadali so splnením kritérií na legitímny zásah do slobody prejavu sťažovateľky\na oprávnenosť zásahu nijakým spôsobom neodôvodnili.\n7. K legalite zásahu sťažovateľka uviedla, že orgány verejnej moci môžu v zmysle\nkonštantnej judikatúry obmedziť právo na slobodu prejavu sťažovateľky len v prípade, že\ntakýto zásah je v súlade so zákonom. Sťažovateľka uvádza, že povinnosť zabezpečiť\nobjektívnosť a nestrannosť odvysielaného programu síce vyplýva zo zákonného ustanovenia\n§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, avšak predvídateľnosť tohto ustanovenia je\nabsolútne nedostatočná. Ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je formulované\npríliš všeobecne a nepresne, pričom nezodpovedá na primárnu otázku, čo sa rozumie pod\npojmami objektívnosť a nestrannosť, a akým spôsobom je možné prispôsobiť správanie tak,\naby bola „objektívnosť a nestrannosť“ dosiahnutá. Sťažovateľka uvádza, že presná\nformulácia je požiadavkou zákona, a z tohto dôvodu nie je možné odkazovať na neurčité\na legálne nedefinované pojmy. Sťažovateľka sa dokonca domnieva, že samotné ustanovenie\n§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je v rozpore s ústavou a dohovorom chráneným\nprávom na slobodu prejavu, keďže prekračuje rámec prípustnosti obmedzenia práva\nna slobodu prejavu, a to aj s ohľadom na prijatý Európsky dohovor o cezhraničnej televízii.\n\n5\n\nSťažovateľka je toho názoru, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej veci\nsplnená.\n8. K legitimite zásahu sťažovateľka uviedla, že z rozhodnutí orgánov verejnej moci\nv predmetnej veci je zrejmé, že legitímny cieľ na zásah do slobody prejavu sťažovateľky\npredstavuje v danom prípade ochranu práva verejnosti na príjem informácií. Sťažovateľka\nuvádza, že jej konaním nedošlo k zásahu a ani k ohrozeniu práva verejnosti na informácie.\nSťažovateľkino konanie nespočívalo v reštrikcii alebo v odmietnutí poskytnúť určité\ninformácie, ale práve naopak, sťažovateľka právu verejnosti na príjem informácií učinila\nzadosť, pretože informácie verejného záujmu verejnosti poskytla a rozšírila. Z rozhodnutí\norgánov verejnej moci v predmetnej veci vyplýva, že orgány verejnej moci sledovali\nšpecifický cieľ, a to domnelú ochranu práva verejnosti na objektívne a nestranné informácie.\nSťažovateľka je však toho názoru, že tento cieľ nie je možné považovať za legitímny, keďže\nprávo na objektívne a nestranné informácie nie je právom, ktoré by verejnosti prináležalo,\nresp. nie je právom, ku ktorého napĺňaniu by mala byť zaviazaná sťažovateľka. Základným\nprávom každého občana je právo na informácie. Právo na informácie sa v zmysle\nkonštantnej judikatúry súdov vykladá ako právo informácie prijímať, zhromažďovať\na rozširovať. Ústava nepriznáva právo na určitú kvalitatívnu stránku informácií, tzn. že\nprávo na informácie nie je možné vykladať spôsobom, že pôjde o informácie pravdivé,\nnepravdivé, presné, nepresné, ironické, skreslené, neskreslené, nestranné, objektívne,\nneobjektívne, tendenčné atď. Právo na informácie je potrebné vykladať ako právo na\nakékoľvek informácie, a to bez ohľadu na ich kvalitatívnu stránku. Sťažovateľka sa\nnestotožňuje s názorom orgánov verejnej moci, že právo na informácie v sebe zahŕňa právo\nrecipientov a zároveň povinnosť sťažovateľky prijímať, resp. poskytovať „objektívne\na nestranné informácie“. Sťažovateľka zastáva názor, že právo na informácie v sebe\nnezahŕňa právne vynútiteľnú povinnosť sťažovateľky poskytovať informácie, ktoré budú\n„objektívne a nestranné“. Posúdenie skutočnosti, či určitá informácia je objektívna alebo\nnestranná, spadá pod subjektívne vyhodnotenie každého recipienta. Na obmedzovanie\nslobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannosti neexistuje legitímny\n\n6\n\ncieľ a v prípade, ak by aj existoval, zavedenie tejto povinnosti nie je nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti.\n9. K proporcionalite sťažovateľka uviedla, že v demokratickej spoločnosti má byť\nobjektivita a nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi,\npričom úlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, ale\nvytvárať podmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých si\nrecipient vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Nie je úlohou\nštátu „rozmýšľať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Podľa\nsťažovateľky, ako je zrejmé z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98, je úlohou štátu –\na to výlučne zabezpečením demonopolizácie masmédií – zvyšovať pravdepodobnosť, že\nverejnosť bude prijímať objektívne, pravdivé a nestranné informácie, pričom túto úlohu nie\nje možné previesť na orgán štátu, ktorý bude o pravdivosti, objektívnosti a nestrannosti\ninformácií rozhodovať, a ani na sťažovateľku ako zástupcu masmédií, ktorých úlohou\na právom je šíriť informácie akéhokoľvek druhu a kvality. Sťažovateľka je toho názoru, že\nsloboda prejavu zahŕňa podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru ochranu tak informácií\nalebo myšlienok, ktoré sú prijímané pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné,\nako aj ochranu informácií a myšlienok, ktoré provokujú, šokujú či znepokojujú, či už\nz hľadiska ich obsahu, alebo z hľadiska formy ich prezentácie. Nemožno do tejto slobody\nzasahovať na základe § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní iba na základe skutočnosti, že\nčasť verejnosti a orgánov verejnej moci s obsahom alebo formou prejavených myšlienok\nalebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovaná či obťažovaná, pokiaľ\nzároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskej potreby na obmedzení\ntakejto slobody prejavu z dôvodov ochrany práv a slobôd iných, ochrany bezpečnosti štátu,\nochrany verejného poriadku alebo ochrany verejného zdravia a mravnosti v demokratickej\nspoločnosti.\n10. K slobode prejavu sťažovateľka ďalej odkázala na konštantnú judikatúru ESĽP,\nv zmysle ktorej čl. 10 dohovoru nechráni len podstatu myšlienok a informácií, ale aj formu,\nakou sú tieto podávané, pričom nie je úlohou súdu ani vnútroštátnych orgánov, aby svojimi\n\n7\n\nnázormi nahradili názory žurnalistu (vysielateľa), pokiaľ ide o techniku spravodajstva, akú\nmajú žurnalisti (vysielatelia) používať. Sťažovateľka je toho názoru, že skutočnosť, komu\nposkytne priestor na vyjadrenie, jednoznačne súvisí s technikou, a teda formou spracovania\npríspevku, pričom táto je v zmysle už uvedeného ustanovenia dohovoru a konštantnej\njudikatúry ESĽP chránená právom na slobodu prejavu, pričom akékoľvek ukladanie\npovinnosti vysielateľovi alebo ukladanie sankcií za neposkytnutie priestoru na vyjadrenie\nzo strany sťažovateľky je zakázanou cenzúrou a neoprávneným zásahom do slobody prejavu\nsťažovateľky, ktoré nie je možné považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti. Sťažovateľka na základe už uvedeného zastáva názor, že orgány verejnej moci\njej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti má spracovať\npríspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúry a zasiahli do jej\npráva na slobodu prejavu. Judikatúra ESĽP, ale aj ústavného súdu či najvyššieho súdu je\npodľa sťažovateľky napokon jednotná v tom, že nevyhnutnosť zásahu do práva na slobodu\nprejavu v demokratickej spoločnosti nie je daná tam, kde legitímny cieľ možno dosiahnuť\niným spôsobom. V tejto súvislosti si sťažovateľka dovoľuje uviesť, že zákon o vysielaní\nupravuje inštitúty práva na opravu alebo práva na odpoveď, ktorých jednoznačným účelom\nje v prípadoch, keď dotknutá strana považuje určité tvrdenia za nepravdivé alebo skreslené,\nzjednať nápravu takýchto tvrdení. Sťažovateľka je toho názoru, že samotný právny poriadok\numožňuje korekciu odvysielaných informácií, a z tohto dôvodu zásah orgánov verejnej moci\nnemôže spĺňať požiadavku nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.\n11. K zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka uviedla, že\n„objektívnosť a nestrannosť“ určitej informácie orgány verejnej moci nemôžu a hlavne nie\nsú spôsobilé posúdiť len z odvysielaného príspevku, keďže tento tvorí len „finálny produkt“\nzískavania a šírenia informácií, a v zásade nemôže podať úplnú a presnú informáciu o jeho\nobjektívnosti a nestrannosti. Orgány verejnej moci boli v zmysle judikatúry ESĽP dokonca\npovinné skúmať, či pre informácie uvedené v samotnom príspevku existoval dostatočne\npresný a spoľahlivý skutkový základ zistený samotným spracovateľom (redaktorom)\npríspevku. V zmysle judikatúry ESĽP nie je podľa sťažovateľky jej povinnosťou ako\nvysielateľa, aby zabezpečila, že odvysielaný príspevok budú všetci recipienti vnímať ako\n8\n\nobjektívny a nestranný, resp. aby príspevok ako objektívny a nestranný pôsobil, ale\npovinnosťou sťažovateľky a jej zamestnancov je, aby konali v dobrej viere a poskytli\nspoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Zjednodušene povedané,\npovinnosťou orgánov verejnej moci je skúmať, či sťažovateľka zabezpečila objektivitu\na nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďže objektivita a nestrannosť\ninformácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť od množstva unikátnych\nfaktorov na strane každého jedného recipienta informácie. V zmysle judikatúry ESĽP, ktorá\nv danom prípade predstavuje záväzný výklad predmetného ustanovenia dohovoru, je\nporušením práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky, ak orgán verejnej moci svedka\nnepredvolá, a zároveň toto predvolanie bolo nevyhnutné na zistenie pravdy a vypočutie\nsvedka bolo na ujmu práv obhajoby. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci napriek\njej výslovnému a odôvodnenému návrhu nevykonali navrhovaný dôkaz – výsluch svedka\n(redaktora), ktorý samotný príspevok spracoval, z ktorého by bolo jednoznačne možné zistiť\npravdu. Sťažovateľka tvrdí, že až posúdenie miery „objektivity“ redaktora (svedka) pri zbere\ninformácií spolu s odvysielaným príspevkom mohlo jednoznačne a legitímne zodpovedať\notázku, či odvysielaný príspevok bol objektívny a nestranný, pričom nevykonanie\nnavrhnutého dôkazu vo výraznej miere znemožnilo právo obhajoby v konaní a porušilo\nprávo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.\n12. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej práva zaručené\nčl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2\ndohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (pôvodne aj\nrozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 80/2011­24 zo 16. mája 2012 a rozhodnutím rady pre\nvysielanie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011 v správnom konaní vedenom pod sp. zn. 378­\nPLO/O­5916/20; v tejto časti sťažnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol\nuznesením z 18. júna 2014, pozn.) boli porušené. Ďalej, aby ústavný súd napadnuté\nrozhodnutia zrušil vo všetkých ich výrokoch, aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolu\ns krajským súdom a radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiť\nsťažovateľke spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5 000 € v lehote dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti nálezu, a aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolu s krajským súdom\n9\n\na radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľke trovy\nprávneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti\nnálezu.\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu\n13. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním\ndoručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014.\n14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že je toho názoru, že ide\no sofistikovaným spôsobom vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa opomína základná\nskutočnosť, že upozornenie na porušenie zákona vydávané v zmysle § 64 ods. 1 písm. a)\nzákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení neskorších predpisov nie je sankciou v materiálnom zmysle,\npretože nepredstavuje pre vysielateľa materiálnu ujmu ani nemateriálnu ujmu, a nie je ani\nvykonateľným rozhodnutím proti vysielateľovi.\n15. Najvyšší súd ďalej uvádza, že napadnutým rozhodnutím rada pre vysielanie\nuložila sťažovateľke ako vysielateľovi sankciu vo forme upozornenia na porušenie zákona.\nNapriek tomu, že zákon o vysielaní toto opatrenie vysielateľa formálne označuje ako\nsankciu, chýba podľa najvyššieho súdu v tomto prípade materiálny znak sankcie – ujma,\nktorú spôsobuje v právnej sfére sťažovateľky. Toto opatrenie nespôsobuje podľa najvyššieho\nsúdu vysielateľovi žiadnu materiálnu ujmu (napr. v podobe zaplatenia pokuty, odňatia\nlicencie a pod.), ale ani nemateriálnu ujmu. Takéto rozhodnutie sa nevykonáva. Uvedenú\nsankciu nie je podľa názoru najvyššieho súdu možné prirovnávať ani k pokarhaniu, pretože\npokarhanie vo svojom sémantickom význame v sebe zahŕňa odsúdenie takéhoto konania.\n16. Najvyšší súd ďalej uviedol, že zásadnou právnou otázkou v sťažovateľkinej veci\nbolo, akú právnu funkciu plní upozornenie na porušenie zákona. Zo systematického výkladu\n§ 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní spojení s § 64 ods. 2 prvou vetou zákona o vysielaní\n10\n\npodľa najvyššieho súdu vyplýva, že písomné upozornenie na porušenie zákona je\npodmienkou na uloženie pokuty pri opakovanom porušení zákona. V rámci tohto\nopakovaného porušenia zákona sa vždy skúma existencia porušenia právnej povinnosti\na upozornenie na porušenie zákona ani nevytvára prekážku rei iudicatae na preskúmanie\nporušenej povinnosti v rozhodnutí o pokute. Tieto vzťahy právnych predpisov nasvedčujú\ntomu, že upozornenie na porušenie zákona má zabezpečiť včasnú transformáciu správnej\núvahy rady pre vysielanie k vysielateľom v tom, čo rada pre vysielanie ako orgán dohľadu\nnad vysielaním bude považovať za nezabezpečenie objektívnosti a nestrannosti v podobných\nprípadoch. Tento mechanizmus je podľa presvedčenia najvyššieho súdu nevyhnutný,\npretože zákonom sa nedá vopred definovať objektívnosť a nestrannosť programov.\nObjektívnosť a nestrannosť môže byť vyhodnotená iba spätne, a to správnou úvahou rady pre\nvysielanie. Na vytváraní správnej úvahy rady pre vysielanie sa podľa vyjadrenia najvyššieho\nsúdu podieľajú jej jednotliví členovia. Najvyšší súd sa preto stotožnil s vyjadrením rady pre\nvysielanie, že skutkom, ktorým dôjde k porušeniu § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, je\naž odvysielanie programu ako celku. Rada pre vysielanie na takýto skutok vysielateľa\nupozorní a sankciu – pokutu – je možné uložiť až potom, keď je vysielateľ upozornený na\nporušenie zákona.\n17. V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd uzavrel, že pokiaľ ide o vec samu,\nzastáva názor, že procesný postup rady pre vysielanie bol správny. Nestrannosť\na objektívnosť spravodajských programov je zabezpečovaná ustálenou praxou rady pre\nvysielanie, ktorá dbá na dodržiavanie pravidla, aby bola vždy daná možnosť vyjadriť sa\ndotknutej osobe a druhej strane. Nedodržanie tohto postupu podľa najvyššieho súdu\nznamená, že divák ako prijímateľ informácie nemá stanovisko dotknutej osoby. Ide pritom\no právnu zásadu objektívnosti označovanú aj ako „audiatur et altera pars“ (nech je\nvypočutá aj druhá strana). V danom prípade nebolo podľa najvyššieho súdu vysielateľovi\nvytknuté ani bránené, aby slobodne formuloval obsah príspevku, ale aby dal priestor na\nvyjadrenie i druhej, dotknutej strane. Ide pritom o vitálnu zásadu objektívnosti, ktorej\nnarušenie môže byť v budúcnosti vysielateľmi zneužité. Najvyšší súd rozhodnutie rady pre\n\n11\n\nvysielanie považuje za súladné so zákonom, všeobecnými právnymi zásadami, s ústavou\ni s dohovorom.\nReplika sťažovateľky\n18. Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka vyjadrenie k stanovisku\nnajvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 29. októbra 2014.\n19. V replike sťažovateľka predovšetkým uviedla, že závery najvyššieho súdu nie sú\npodľa jej názoru správne, keďže sankcia – upozornenie na porušenie zákona, na jednej\nstrane deklaruje skutočnosť, ktorá je podľa nej v rozpore s objektívnou skutočnosťou (tzn. že\nsťažovateľka svojím konaním porušila zákon), čím dochádza k porušeniu v sfére práv\nsťažovateľky, a na druhej strane má vplyv na majetkovú aj nemajetkovú sféru sťažovateľky\nvo vzťahu k budúcemu uplatňovaniu jej práva na slobodu prejavu, keďže je spôsobilá\nprivodiť tzv. „chilling effect“, tzn. odradiť sťažovateľku ako nositeľku privilegovaného\npostavenia vo sfére získavania a šírenia informácií od plnenia svojho základného poslania,\nktorým je byť tzv. „strážnym psom demokracie“. Akákoľvek hrozba sankcie, či už\nmateriálnej, alebo nemateriálnej (aj upozornenia na porušovanie zákona), je hrozbou, ktorá\nsťažovateľku odrádza od šírenia informácií verejného záujmu, ktoré sa v prerokúvanej veci\ntýkali politických otázok.\n20. Sťažovateľka ďalej uviedla, že udeľovanie sankcií zo strany rady pre vysielanie je\nverejne dostupnou a vyhľadávanou informáciou zo strany laickej aj odbornej verejnosti,\nktorá je preberaná viacerými mienkotvornými médiami. Informovanie verejnosti o tom, že\nsťažovateľka sa svojím konaním dopustila porušenia zákona (hoci táto skutočnosť je podľa\nsťažovateľky v rozpore s objektívnym stavom), má negatívny vplyv na jej povesť a dobré\nmeno v očiach verejnosti. Verejnosť, ktorá je konfrontovaná s rozhodnutím rady pre\nvysielanie voči sťažovateľke, má podľa sťažovateľky prirodzenú tendenciu strácať dôveru\nv kvalitu ňou poskytovaných spravodajských informácií, čo v konečnom dôsledku môže\nznamenať úplnú stratu sledovanosti jej spravodajských programov. Podľa sťažovateľky\nsamotná konštatácia skutočnosti (a nie výška sankcie), že ňou šírená informácia nie je\n\n12\n\nobjektívna a nestranná, znižuje dôveryhodnosť sťažovateľkou poskytovaných informácií\na spravodajských programov ako takých, čo v konečnom dôsledku môže znamenať\nodradenie diváka od spravodajstva sťažovateľky ako takého.\n21. Na záver sťažovateľka uvádza, že v demokratickej spoločnosti má byť objektivita\na nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi, pričom\núlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, ale vytvárať\npodmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých si recipient vie\nvyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Nie je úlohou štátu\n„rozmýšľať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Požiadavku\nnajvyššieho súdu poskytnúť priestor na vyjadrenie dotknutej osobe nie je podľa sťažovateľky\nmožné absolutizovať, pretože táto nie je v záujme šírenia informácií verejného záujmu\nsplniteľná. Podľa sťažovateľky je nesplniteľnou požiadavkou pre masmédiá napr. na\nSlovensku, aby poskytovali priestor na vyjadrenie dotknutým osobám k témam verejného\nzáujmu, ktoré sa odohrali v zahraniční, keďže z povahy veci vyplýva, že masmédiá takéto\ninformácie v zásade získavajú sprostredkovane od mediálnych agentúr, pretože nedisponujú\nprostriedkami ani ľudskými zdrojmi na to, aby ku každej téme verejného záujmu zabezpečili\nredaktora, ktorý by zabezpečoval bezprostredné stanovisko všetkých dotknutých strán. Táto\núloha je podľa názoru sťažovateľky však, prirodzene, nesplniteľná, pretože požiadavka\nposkytovania aktuálnych informácií v relatívne krátkom čase od momentu odohratia sa\nudalosti verejného záujmu prevyšuje nad požiadavkou celoplošného pokrytia témy\nverejného záujmu zo všetkých uhlov pohľadu. Objektívnosť a nestrannosť v tomto zmysle\npodľa presvedčenia sťažovateľky neznamená poňatie témy z každého uhla pohľadu a\noslovenie každej osoby, ktorej sa informácia verejného záujmu týka, ale naopak, znamená\npožiadavku na novinára, aby pri spracovaní informácie verejného záujmu zhromaždil\ninformácie, ktoré vytvoria dostatočný skutkový základ na to, aby odvysielaná reportáž ako\nvýsledný produkt zberu informácií vychádzala z objektívnych a nestranných informácií.\nIII.\n\n13\n\n22. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu.\n23. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «Spor medzi\núčastníkmi konania spočíva v tom, či odvysielaná správa v rámci spravodajského programu\nbola objektívna a nestranná, teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu mu\nz ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. ... Pojmy objektívnosť\na nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne definovať,\nich obsah sa môže meniť, býva podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý sa aplikuje\nprávna norma. Žalovaný ich interpretoval v napadnutom rozhodnutí ­ upozornením na\nporušenie zákona. Žalovaný podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. má\npovinnosť upozorniť vysielateľa na porušenie zákona. Upozornenie je sankciou\npreventívneho charakteru a je predpokladom uloženia pokuty za druhovo zhodné\nprotiprávne správanie vysielateľa vytýkané v upozornení, keďže konanie ktorým je možné\nporušiť povinnosť stanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je explicitne\nuvedené v zákone ani len exemplifikatívnym výpočtom. Preto žalovaný musí v upozornení\nidentifikovať, akým konaním vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti, čím je vysielateľ\noboznámený so zakázaným správaním. Odvysielaná správa informovala o stiahnutí\nz kandidátky SNS. V rámci tejto správy redaktor sprostredkoval aj postoj\nk\nkritiku\n\n, keď uviedol, že „Podľa jej slov, je to pomsta za otvorenú\n\n. Tej vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako prostriedok na biznis.“\n\nUvedená správa tak okrem informovania verejnosti o stiahnutí\n\nz\n\nkandidátky SNS obsahovala aj jej kritický postoj k\n\n. Keďže príspevok neobsahoval\n\nžiadnu zmienku o tom, či bol poskytnutý priestor aj\n\nna vyjadrenie sa k uvedenému\n\nnázoru\n\n, vysielateľ tak nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť\n\nspravodajského príspevku. V tomto prípade nie je dôležité akým spôsobom boli informácie\nzískané, iba to, čo bolo odvysielané, teda to čo recipient videl resp. počul. Ak by sa aj\nodmietol vyjadriť, bolo povinnosťou vysielateľa túto skutočnosť v rámci odvysielaného\npríspevku uviesť. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že príspevok bol odvysielaný v rámci\nspravodajskej relácie, ktorých účelom je informovať o vecných faktoch a údajoch, a preto je\n\n14\n\noprávnená zákonná požiadavka vyplývajúca z § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z.,\naby spravodajské programy boli objektívne a nestranné a hodnotiace komentáre musia byť\noddelené od informácií spravodajského charakteru.»\nVerejné pojednávanie\n24. Sťažovateľka vo svojom prípise z 24. októbra 2014 trvala na ústnom pojednávaní\nv danej veci, ktoré bolo nariadené na 18. december 2014, avšak účastníci sa na\npojednávanie nedostavili, preto ústavný súd stručne oboznámil verejnosť s podstatnou\nčasťou sťažnosti a spisu a po porade verejne vyhlásil vo veci nález tak, ako to je uvedené vo\nvýroku tohto rozhodnutia, pričom svoje rozhodnutie stručne odôvodnil.\nIV.\n25. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n26. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietky\nsťažovateľky, v zmysle ktorých najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa právneho\nnázoru sťažovateľky porušil jej základné právo na slobodu prejavu, právo na spravodlivý\nsúdny proces, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, t. j. práva garantované\nústavou a dohovorom.\n27. Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky ako\nvysielateľ v zmysle zákona o vysielaní, a teda ako médium plní – podľa jej slov – úlohu\n„strážneho psa“ demokracie, predovšetkým dôvodí, že (i) prijatím napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu (ako aj skôr vydaných rozhodnutí orgánov verejnej moci v jej veci) došlo\nk zásahu do jej práva na slobodu prejavu a orgány verejnej moci nijakým spôsobom\nnepreukázali a ani neodôvodnili oprávnenosť tohto zásahu do slobody prejavu, keďže sa\n\n15\n\nnezaoberali hodnotením kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality zásahu, pričom\npodľa sťažovateľky požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej veci splnená,\nna obmedzovanie slobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannosti\nneexistoval legitímny cieľ a nemožno do slobody prejavu zasahovať iba na základe\nskutočnosti, že časť verejnosti a orgánov verejnej moci s obsahom alebo formou\nprejavených myšlienok alebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovaná\nči obťažovaná, pokiaľ zároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskej\npotreby na obmedzení takejto slobody prejavu. Sťažovateľka ďalej napadnutému\nrozhodnutiu najvyššieho súdu vytkla, že ním došlo (ii) k zásahu do práva na spravodlivé\nsúdne konanie, keďže najvyšší súd nezohľadnil všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie je\nnevyhnutné pre posúdenie, či odvysielaný príspevok bol objektívny a nestranný, pričom\nnavyše podľa sťažovateľky najvyšší súd pri vyžadovaní objektívnosti a plurality vysielania\nnezohľadnil skutočnosť, že povinnosťou orgánov verejnej moci je skúmať, či sťažovateľka\nzabezpečila objektivitu a nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďže\nobjektivita a nestrannosť informácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť od\nmnožstva unikátnych faktorov na strane každého jedného recipienta informácie.\nSťažovateľka (iii) poukázala v súvislosti s právom na slobodu prejavu na judikatúru ESĽP\na s prihliadnutím na túto judikatúru doplnila, že (iv) orgány verejnej moci Slovenskej\nrepubliky jej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti má\nspracovať príspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúry\na zasiahli do jej práva na slobodu prejavu.\n28. Uvedené ťažiskové argumenty sťažovateľka vo svojej sťažnosti dopĺňa\npoukázaním na parciálne atribúty práva na slobodu prejavu a podáva vlastný výklad\na právny náhľad na jej pôsobenie ako vysielateľa na mediálnom trhu, jej úlohy a priestor,\nktorý jej ústavou garantované právo na slobodu prejavu poskytuje. Tieto úvahy stavia\nsťažovateľka do kontradikcie so závermi najvyššieho súdu prezentovanými v napadnutom\nrozhodnutí.\n\n16\n\n29. Úlohou ústavného súdu je primárne posúdiť, či napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu došlo k zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľky,\nči bol tento zásah ústavne odôvodnený a udržateľný alebo naopak, svojvoľný a ústavne\nneudržateľný, a to všetko pri zohľadnení postavenia a úloh sťažovateľky, ktoré ako\nvysielateľ\n\na médium\n\nv podmienkach\n\nslobodného\n\ntrhu,\n\nslobodnej\n\nspoločnosti\n\na demokratického právneho štátu (garantujúceho právo na slobodu prejavu a jeho nerušený\nvýkon) plní, a s tým spojenej miery diskrécie štátu (orgánov verejnej moci) v zasahovaní (aj\nna základe zákona o vysielaní) do nerušeného plnenia úloh médií v slobodnej spoločnosti.\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy\na čl. 10 ods. 2 dohovoru\n30. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na\nochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania\nštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali\nudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa odseku 1, pretože zahŕňa\npovinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam\n\n17\n\nalebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v\nzáujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na\npredchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu\npovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority\na nestrannosti súdnej moci.\nK slobode prejavu a právu na informácie\n31. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať\ninformácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej\npluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu\n(seba)realizáciu jednotlivca.\n32. Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätá\npredovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody,\nku ktorým patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať\nnázory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky\nneoddeliteľná od slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody\nrešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu\n(porov. Mill, John Stuart. On Liberty. Third Edition. London: Longman, Green, Longman,\nRoberts & Green, 1864, pp. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejne\nproklamovať svoj názor, pričom zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť slobodu\nprejavu (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the Fourth.\nThe Fourth Edition. Oxford: Clarendon Press, 1770, pp. 151 – 152)\n33. Tento imperatív vlastný modernej konštitucionalistike a ústavám demokratických\nprávnych štátov je akcentovaný v priestore modernej Európy predovšetkým súdnymi\norgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je ESĽP a ústavné súdy štátov\nEurópy.\n34. Európsky súd pre ľudské práva považuje v zmysle svojej ustálenej judikatúry\nk čl. 10 dohovoru slobodu prejavu za jeden z esenciálnych základov demokratickej\n18\n\nspoločnosti a jednu zo základných podmienok jej progresu a rozvoja každého jednotlivca\n[porov. Handyside v. Veľká Británia, č. 5493/72, plenárny rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976,\nbod 49; rovnaké závery porov. aj v Observer and Guardian v. Veľká Británia, č. 13585/88,\nplenárny rozsudok ESĽP z 26. 11. 1991; bod 59; Oberschlick v. Rakúsko, č. 11662/85,\nplenárny rozsudok ESĽP z 23. 5. 1991, bod 57; Nilsen and Johnsen v. Nórsko, č. 23118/93,\nrozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 11. 1999, bod 43; z novšej judikatúry Rádio Twist\nv. Slovenská republika, č. 62202/00, rozsudok ESĽP z 19. 12. 2006, bod 47; Axel Springer\nv. Nemecko, 39954/08, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 2. 2012, bod 78; Centro\nEuropa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, č. 38433/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nzo 7. 6. 2012, bod 131; Ringier Axel Springer Slovensko v. Slovenská republika (č. 2),\nč. 21666/09, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2014, bod 48 a ďalšie].\n35. Podľa Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) Spolkovej\nrepubliky Nemecko je sloboda prejavu priamym vyjadrením ľudskej osobnosti, je jedným\nz najušľachtilejších ľudských práv vôbec. Pre slobodný demokratický systém vlády je podľa\nSpolkového ústavného súdu Nemecka sloboda prejavu jeho konštitutívnym prvkom, keďže\numožňuje konštantnú intelektuálnu rozpravu, súboj názorov, ktorý je tomuto systému\nvlastný. V istom zmysle je sloboda prejavu základným pilierom slobody ako takej (porov.\nrozhodnutia Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 400/51 z 15. 1. 1958,\nbod 31; sp. zn. 1 BvR 131/96 z 24. 3. 1998, bod 27; sp. zn. 2 BvR 2219/01 z 15. 12. 2004,\nbod 15).\n36. Ústavný súd Českej republiky rovnako považuje slobodu prejavu za jednu\nz najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, že\nkaždý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súdu\nČeskej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sa\nk veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz demokratického\nprincípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012, body 19 a 21;\n\n19\n\ntaktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra\n1997).\n37. Ústavnému súdu sa opakovane dostalo príležitosti prispieť k ústavnoprávnej\nrozprave o slobode prejavu. V jednom zo svojich rozhodnutí extenzívnejšie pojednávajúcich\no ochrane slobody prejavu, v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010, deklaroval, že\nsloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky\nv otvorenej spoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je\nkaždému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy,\npričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide\no kritiku dovolenú (porov. II. ÚS 326/09, bod 39). Ústavný súd následne v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP (najmä už uvedeného\nrozsudku ESĽP vo veci Handyside v. Veľká Británia, bod 49) doplnil, že sloboda prejavu vo\nvšetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči informáciám a myšlienkam,\nktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým,\nktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je dané\npožiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť\no demokratickej spoločnosti.\n38. Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je\nnavyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými\nokolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv.\npredchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous restraint“), typicky cenzúru (porov.\nčl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v prípadoch, ak ide o prejav\njasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína „clear and present danger“;\nk tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu O. W. Holmesa Jr., ktoré sa\nstalo základom rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov Amerických vo veci\nSchenck v. United States 249 U.S. 47 (1919) z 3. marca 1919, bod 50] určitého\nkvalifikovaného vyššieho záujmu.\n\n20\n\n39. Moderným jazykom ústavy a dohovoru povedané, slobodu prejavu možno\nobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu\npráv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu.\nLimitačná klauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru\n(už citované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzenie\nmusí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti“). V tejto súvislosti je potrebné a korektné odkázať aj na čl. 31\nústavy.\n40. Článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú štátu neobmedzený\npriestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátom\nproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu ide\nruka v ruke s dohľadom nad ním prostredníctvom súdnych orgánov – ústavného súdu\na ESĽP. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne,\nlegitímne a nevyhnutné, pričom dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciu\nv praxi predovšetkým prostredníctvom súdov [porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci\nHandyside v. Veľká Británia, bod 49; ale aj Sunday Times v. Veľká Británia (č. 1),\nč. 6538/74, plenárny rozsudok ESĽP z 26. 4. 1979, bod 59; Tele 1 Privatfernseh v. Rakúsko,\nč. 32240/96, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2000, bod 34; Mouvement Raëlien Suisse\nv. Švajčiarsko, č. 16354/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2012, body 59 – 60].\n41. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda aj\nzákladné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované\n§ 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Občiansky zákonník“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany\niných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť aj\nzverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax\npreto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť,\na hodnotovými súdmi. V týchto prípadoch kolízie medzi slobodou prejavu a ochranou\n21\n\nosobnosti ústavný súd skúma v prípade obmedzenia slobody prejavu v záujme ochrany\nosobnosti, (i) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (ii) či došlo\nk zásahu do slobody prejavu, (iii) či uvedený zásah mal zákonný základ, (iv) a následne\nskúma samotné výroky perspektívou odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy a ako“\nhovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah do slobody\nprejavu bol proporcionálny vo vzťahu k ochrane osobnosti. Je potrebné však upozorniť, že\ntento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je len jednou z pomôcok najmä pri\nskúmaní difamácie a slobody prejavu.\n42. V prípade sťažovateľky a prerokovávaného prípadu však nie je možné hic et nunc\na bez ďalšieho aplikovať uvedený test, keďže predmetom sporu pred všeobecnými súdmi\nnebol spor vyplývajúci z horizontálneho súkromnoprávneho vzťahu, resp. kolízia ústavných\npráv fyzických osôb alebo právnických osôb (typicky sloboda prejavu c/a ochrana\nosobnosti), ale vertikálny vzťah štát – súkromnoprávny subjekt (právnická osoba), kde malo\npodľa námietok sťažovateľky dôjsť k zásahu do slobody prejavu zo strany štátu (rady pre\nvysielanie) v záujme štátom zabezpečovanej ochrany domnelého ústavného práva\nspoločnosti (verejnosti/občanov) na objektívne a nestranné informácie. V prvom rade je\npreto potrebné ustáliť charakter interakcie sťažovateľky a jej práva na slobodu prejavu na\njednej strane a štátu reprezentovaného radou pre vysielanie na strane druhej, a taktiež ustáliť\nobsah pojmu „právo verejnosti na objektívne a nestranné informácie“, ktorý podľa\nnajvyššieho súdu (ako aj rady pre vysielanie) vyplýva z ústavy, pričom na zákonnej úrovni\njeho ochranu indikuje v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a v s tým spojených úlohách\na právomociach (v oblasti ukladania sankcií) rady pre vysielanie.\nK úlohám médií v slobodnej spoločnosti v spojení so slobodu prejavu\n43. V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti je\ndôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve médiá, kde prebieha najzásadnejšia debata\no verejných záležitostiach. Slovami Ústavného súdu Českej republiky, médiá hrajú\nnezastupiteľnú úlohu pri informovaní spoločnosti vo veciach verejného záujmu,\nsprostredkovávajú spoločnosti informácie o aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sa\n\n22\n\nv živote štátu i spoločnosti, umožňujú udržiavať verejnú diskusiu, v ktorej dochádza\nk sprostredkovaniu rôznych názorov, a poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenským\nskupinám príležitosť, aby prispievali k utváraniu všeobecného názoru (pozri nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 23/05, bod 30). Médiá teda predstavujú\nrozhodujúci faktor v permanentnom procese tvorby názorov a tvorby vôle jednotlivcov\ni spoločenských skupín, ale aj politických inštitúcií (ibid.).\n44. Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým na\nsprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielen\npozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami\npluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožno\nhovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiám\nposkytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhu\na spôsobu ich spracovania a šírenia.\n45. Takto nastavené široké hranice slobody prejavu médií a vysielateľov sú prejavom\n(a zároveň základom) modernej demokratickej spoločnosti a majú zásadný význam pre\nmožnosť charakterizovať štát ako demokratický a slobodný (uvedené závery porov. napr.\nv rozhodnutí Ústavného súdu Slovinska sp. zn. Up­2940/07 z 5. 2. 2009, bod 7;\nv rozhodnutí Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 2020/04 z 10. 12. 2010,\nbod 23).\n46. Vo vzťahu k politickým a spoločenským témam, ako aj oblasti výkonu verejnej\nmoci a uskutočňovaniu reálnej politiky štátu médiá plnia úlohu sprostredkovateľa informácií\na tzv. „strážneho psa/public watchdog“ (porov. medzi mnohými Barthold v. Nemecko,\nč. 8734/79, rozsudok ESĽP z 25. 3. 1985, bod 58; Lingers v. Rakúsko, č. 9815/82, plenárny\nrozsudok ESĽP z 8. 7. 1986, bod 44; Financial Times Ltd and Others v. Veľká Británia,\nč. 821/03, rozsudok ESĽP z 15. 12. 2009, bod 59; Telegraaf Media Nederland Landelijke\nMedia B.V. and Others v. Holandsko, č. 39315/06, rozsudok ESĽP z 22. 11. 2012,\nbod 125).\n23\n\nPostavenie štátu vo vzťahu k médiám a ich slobode prejavu\n47. Narastajúca úloha médií v oblasti mienkotvorby, ich zvyšujúci sa počet aj druh,\nrozvoj moderných informačných a komunikačných technológií, ako aj rozvoj nových\ninformačných systémov a liberalizácia prístupu občanov k tzv. „novým médiám“ majú\nvplyv aj na úlohy štátu v mediálnej oblasti (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu\nNemecka sp. zn. 1 BvR 670/91 z 26. 6. 2002, bod 55).\n48. Primárnou úlohou (pozitívnym záväzkom) štátu je v tomto prípade prijať vhodnú\nlegislatívu za účelom zabezpečenia možnosti vstúpiť za splnenia zákonných podmienok na\nmediálny trh novým súkromnoprávnym komerčným subjektom (vysielateľom, médiám\na pod., t. j. zabezpečiť pluralitu médií) a vytvoriť vhodný legislatívny rámec pre pôsobenie\ntýchto médií (t. j. aj vysielateľov a nových médií) na mediálnom trhu (porov. mutatis\nmutandis citovaný rozsudok ESĽP vo veci Centro Europa 7 S.R.L. and Di Stefano\nv. Taliansko, bod 134; Animal Defenders International v. Veľká Británia, č. 48876/08,\nrozsudok Veľkej komory ESĽP z 22. 4.. 2013, bod 101; k tomu všeobecne tiež čl. 55\nústavy).\n49. Negatívny výpočet úloh štátu vo vzťahu k médiám zahŕňa predovšetkým\npovinnosť zdržať sa obmedzovania slobody prejavu a neodôvodnených zásahov do slobody\nprejavu. Výnimku tvorí, ako už ústavný súd uviedol, ústavná licencia pre obmedzenie\nslobody prejavu, v zmysle ktorej slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide\no opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo\nna ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10\nods. 2 dohovoru).\n50. Vo vzťahu k vysielateľom je potrebné poukázať aj na čl. 26 ods. 2 ústavy,\nv zmysle ktorého podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie\nštátu. Štát má legitímne ústavou predpokladané právo legislatívne upraviť podmienky\nvstupu vysielateľov na mediálny trh. Vo vzťahu k administratívnej náročnosti splnenia\nzákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh má štát pomerne širokú diskréciu.\n24\n\n51. Po splnení zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh (t. j. získaní\nlicencie) má však štát už len veľmi obmedzené možnosti zasahovať do práv vysielateľa\nspojených najmä s nerušeným výkonom ústavného práva na slobode prejavu. V tomto\nsmere má štát pozíciu tzv. „nočného strážnika“ (night­watchman/nachtwächterstaat;\nk pojmu všeobecne porov. Berlin, I. Čtyři eseje o svobodě. Praha: Prostor, 1999, s. 225;\nNozick, R. Anarchy, State, and Utopia. New York: Basic Books, 1974, 2013, pp. 25 – 27),\nktorému ústavný poriadok dovoľuje zasiahnuť (obmedziť) do slobody prejavu vysielateľa\n(médií) iba výnimočne na základe ústavou a dohovorom predpokladaných kvalifikovaných\nkritérií (čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).\n52. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, ako aj orgány verejnej moci pred ním\npovažujú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní za naplnenie ústavného predpokladu\nobmedzenia slobody prejavu vysielateľov. Podľa najvyššieho súdu sloboda prejavu je týmto\nzákonným ustanovením, ako aj s tým súvisiacimi právomocami rady pre vysielanie\nobmedzovaná v prospech verejného záujmu na objektívnom a nestrannom informovaní,\nktorý vyplýva z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií.\nPovinnosť vysielateľov zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť programov\n53. Podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní vysielateľ je povinný zabezpečiť\nobjektívnosť\n\na\n\nnestrannosť\n\nspravodajských\n\nprogramov\n\na politicko­publicistických\n\nprogramov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií\nspravodajského charakteru.\n54. Pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“, resp. „pluralita“ v spojení s právom\nkaždého na prijímanie informácií, resp. so slobodou prejavu, sú v modernej spoločnosti\nštandardne späté s povinnosťami štátu, konkrétne (i) povinnosťou štátu objektívne (v zmysle\noveriteľne a pravdivo) informovať o svojej činnosti [v podmienkach právneho poriadku\nSlovenskej republiky sa tento postulát premieta do čl. 26 ods. 5 a zákona č. 211/2000 Z. z. o\nslobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o\nslobode informácií) v znení neskorších predpisov] a (ii) povinnosťou zabezpečiť\n25\n\nprostredníctvom prijatia vhodnej legislatívy pluralitný mediálny trh v zmysle možnosti\npôsobenia viacerých vysielateľov (médií) na mediálnom trhu, trh duálny, kde okrem\nverejnoprávneho vysielateľa pôsobia i súkromné komerčné subjekty.\n55. Zákon o vysielaní však ukladá povinnosť „objektivity“ a „nestrannosti“ pri\ninformovaní nie štátu v rámci jeho pozitívneho záväzku, ale vysielateľom pôsobiacim\nna mediálnom trhu (povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských\nprogramov a politicko­publicistických programov).\n56. Uvedená koncepcia bola vlastná už zákonu č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní\nrozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 468/1991 Zb.“), konkrétne podľa § 4 „prevádzkovatelia poskytujú objektívne a vyvážené\ninformácie nevyhnutné pre slobodné vytváranie názorov“. Uvedené ustanovenie bolo\nkoncepčne doplnené § 9 zákona č. 468/1991 Zb., podľa ktorého „základným poslaním\nprevádzkovateľov zo zákona je slúžiť verejnému záujmu, prispievať k utváraniu\ndemokratickej spoločnosti a odrážať jej názorovú pluralitu najmä tým, že ich vysielanie\nnesmie jednostranne prihliadať iba na jednotlivé názorové orientácie, na jedno náboženské\nvyznanie alebo svetonázor, na záujem jednej politickej strany, hnutia, skupiny alebo časti\nspoločnosti“.\n57. Tak v zmysle zákona č. 468/1991 Zb., ako aj zákona o vysielaní pojem\n„objektívnosť“ a „nestrannosť“ zostávajú neurčitým právnym pojmom a ich význam\na spôsob aplikácie je potrebné ustáliť vždy vzhľadom na účel, ktorý v tej­ktorej spoločnosti\na dobe plnia, pričom je potrebné pamätať na ústavné garancie slobody prejavu.\n58. Uvedené ustanovenia zákona č. 468/1991 Zb. bolo v čase ich prijímania potrebné\nvnímať\n\nv súvislosti\n\ns obdobím,\n\nv ktorom\n\nboli\n\nzákonodarcom\n\nprijímané.\n\nV čase\n\ntransformácie Slovenskej republiky po období neslobody bolo legitímnym verejným\nzáujmom (záujem na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie),\naby v čase neexistencie plurality médií a neexistencii elektronických médií ako takých, t. j.\nobmedzeného až nedostatočného zdroja informácií, zákonodarca vyžadoval od malého\n26\n\npočtu vysielateľov pôsobiacich na mediálnom trhu (resp. jednej verejnoprávnej televízie\na rozhlasu) zabezpečenie názorovej plurality vo vysielaní v zmysle prezentovania viacerých\nuhlov pohľadu na jednu problematiku a snahu po dosiahnutí čo najväčšej možnej miere\nobjektivity sprostredkovávaných tém a udalostí v zmysle zaobstarania a zohľadňovania čo\nnajväčšieho počtu zdrojov, z ktorých médium vychádza. Cieľom tejto zákonnej limitácie\nvysielateľa bolo predchádzať propagandistickému, jednostrannému a hrubo skresľujúcemu\nšíreniu (dez)informácií typických pre verejnoprávne médiá v čase neslobody, teda záujem\nna ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie.\n59. V dnešnej dobe plurality médií, participácie tuzemských i zahraničných\nsúkromnoprávnych médií na formovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní informácií,\ndobe neobmedzených zdrojov informácií, počnúc tlačenými a elektronickými médiami,\ninternetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí, a členstva Slovenskej\nrepubliky v Európskej únii uvedenú zákonnú požiadavku na objektívne a nestranné\ninformovanie v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov\nzo strany médií, ktorej účelom pri jej zákonnom upravení bolo podporiť transformáciu\nkrajiny\n\nna\n\nslobodnú\n\na demokratickú\n\nspoločnosť\n\na predchádzať\n\nmanipulatívnemu\n\ninformovaniu verejnosti zo strany malého počtu médií (resp. jednej verejnoprávnej televízie\na rozhlasu), pri absencii iných zdrojov informácií, nemožno bez ďalšieho odôvodniť\nzáujmom na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie v tých\nintenciách, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti so zákonom č. 468/1991\nZb. Ústavný súd je presvedčený, že poskytnutie priestoru pre odprezentovanie rôznorodých\na pluralitných názorov, myšlienok a ideí prispieva k rozvoju spoločenského diskurzu,\nktorého dôležitosť pre slobodnú spoločnosť je nespochybniteľná. V tomto smere nemožno\nzákonnej úprave uprieť jej ratio. Navyše televízne vysielanie patrí medzi vzácne\nlicencované druhy podnikania (pozri body 50 a 51), s čím súvisí jeho regulácia [„Mediální\ndělba mocí (dualizmus, trializmus mediálních prostředků) je ústavou přehlížena, což je\nchyba, neboť získat licenci na celoplošné vysílání je téměř jako třikrát po sobě uspět při\nvolbách do Poslanceké sněmovny.“ porov. Filip, J. Deset let Ústavy ČR: východiska, stav,\nperspektivy. In Kysela, J. (ed.): Deset let Ústavy České republiky : východiska, stav,\n27\n\nperspektivy : Sborník příspěvků. Praha : Eurolex Bohemia, 2003. s. 35]. Každopádne, ako\nbolo uvedené, zákonodarca určil v rámci žánru spravodajstva kritérium objektívnosti\na nestrannosti (pozri bod 55). Kritérium objektívnosti a nestrannosti môže byť\nvo všeobecnosti vnímané v demokratickej spoločnosti tradične ako obmedzenie slobody\nprejavu, alebo naopak, aj ako posilnenie slobody prejavu požiadavkou objektívnosti\na nestrannosti vzhľadom na takpovediac oligopol držiteľov vysielacích licencií. Diskréciu,\nktorú ponechal zákonodarca rade pre vysielanie, je nutné využívať (i) triezvo tak, aby\nnedochádzalo\n\nk prílišnému\n\nodradzujúcemu\n\n(chilling)\n\nefektu\n\nvysielateľov,\n\na (ii)\n\nkontextuálne, t. j. nie príliš upäto či analyticky – vytrhnuto z kontextu, avšak vždy (iii)\nústavne aprobovateľným spôsobom s ohľadom na ústavou garantovanú slobodu prejavu\na ústavné možnosti jej obmedzenia (pozri ďalej body 60 až 63). Spravodajstvo nesie prvky\ntvorivé a nemožno ho vtesnať do matematických schém. Ústavný súd vníma, že\nrozhodovacia činnosť rady pre vysielanie (porov. www.rvr.sk) a nadväzne aj najvyššieho\nsúdu má často opačné tendencie.\n60. Zákonodarca požiadavkou objektívnosti a nestrannosti teda do istej miery\nobmedzil slobodu prejavu vysielateľov (porov. II. ÚS 647/2014). Cieľ obmedzenia možno\nnájsť v ochrane kvalifikovaných záujmov v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a zároveň implicitne\naj v čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd (t. j. aj\núprava slobody prejavu vysielateľov zákonom o vysielaní; pozn.) a jej výklad a používanie\nmusia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.\nZákonodarca tak vytvoril diskrečný rámec (porov. bod 57), v ktorom sa pohybuje rada pre\nvysielanie, všeobecné súdy, ako aj ústavný súd. Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosť\ninformovania dostáva do kolízie s niektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4\nústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany rady pre vysielanie za splnenia ústavných\npodmienok (pozri ďalej body 62 až 63) opodstatnená. Inak povedané, zákonné obmedzenie\nslobody prejavu médií požiadavkou (i keď racionálnou) na objektívne a nestranné\ninformovanie v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov\nv zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre\nvysielanie ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné v dnešnej pluralitnej\n28\n\ndemokratickej spoločnosti vykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti (porov.\nčl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru), a otázku, či nesplnenie požiadavky\nuloženej § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní zo strany vysielateľa (média) sa dostáva\ndo kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, je\npotrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakter\nnedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie.\n61. Na tomto mieste ústavný súd, nadväzujúc na predchádzajúci bod, uvádza, že\nzákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou na objektívne a nestranné\ninformovanie v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov\na s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tejto\npožiadavky nie je možné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií\n(čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru), keďže právo prijímať informácie zahŕňa\nprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné,\nnepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktoré\nsú fiktívne, nepresné a nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontácii\ns informáciou prijímanou z iných početných zdrojov informácií k tej istej téme ku\nkritickému mysleniu a potencujú vôľu po vyhľadaní a osvojení si iných názorov na tému.\nUvedené smeruje k sebarealizácii človeka a podporuje nekončiaci spoločenský diskurz\nk téme. Ústavný súd hodnotí túto skutočnosť ako demokratický prvok slobodnej spoločnosti.\n62. Ako už bolo vyššie naznačené, účelom zákonného obmedzenia slobody prejavu\nmédií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských\nprogramov a politicko­publicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona\no vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie\ntejto požiadavky je ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,\nochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2\ndohovoru) a v istom zmysle implicitne s tým spojené napĺňanie požiadavky čl. 31 ústavy,\na to v tom smere, že týmto zákonným obmedzením slobody prejavu v zmysle jeho textácie\n\n29\n\nsa má predchádzať šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na\nkonkrétnu tému v rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov,\nktoré pri ich jednostrannosti [t. j. nezabezpečení viacerých alebo opozičných názorov,\nmyšlienok a ideí na konkrétnu tému, pričom termíny „objektívnosť“ a „nestrannosť“ sú\nvzájomne podmienené, t. j. čím viac rôznorodých názorov (kladných, záporných,\nopozičných, súhlasných a pod.) na danú tému médium odprezentuje, tým objektívnejší\nobraz o téme médium recipientom poskytne a zároveň nebude preferovaný niektorý názor\nna danú tému na úkor iných názorov] zároveň môžu, skúmajúc každý prípad jednotlivo,\njeho konkrétnosti a s ohľadom na charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov,\nmyšlienok a ideí, ako aj charakter samotných jednostranných názorov, myšlienok a ideí,\nznamenať ohrozenie práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenie\nverejného zdravia a mravnosti. In concreto môže ísť napríklad o šírenie a uvádzanie\njednostranných názorov, myšlienok alebo ideí úmyselne popierajúcich ľudské práva\na slobody, popierajúce alebo schvaľujúce holokaust, zločiny politických režimov,\npodporujúcich náboženský extrémizmus a terorizmus, podporujúcich výlučne jednu\npolitickú stranu, hnutie či skupinu s cieľom poškodiť na právach názorových a politických\noponentov v rámci demokratického politického súboja v podmienkach reprezentatívnej\ndemokracie, podporujúcich totalitné štátne zriadenie alebo propagandu politických režimov\nzaložených na fašistickej, komunistickej alebo obdobnej ideológii, podporujúcich národnú,\nrasovú alebo etnickú nenávisť a pod. V uvedených intenciách sú povinné orgány verejnej\nmoci interpretovať a aplikovať obmedzenie slobody prejavu vyplývajúce z § 16 ods. 3\npísm. b) zákona o vysielaní.\n63. V prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že vysielateľ porušil povinnosť (teda\nzákonné obmedzenie slobody prejavu) uloženú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní,\na vysielateľ namieta, že tento zásah do jeho slobody prejavu [spočívajúci v rozhodnutí\norgánov verejnej moci, že vysielateľ výkonom svojho práva na slobodu prejavu porušil § 16\nods. 3 písm. b) zákona o vysielaní] zo strany orgánov verejnej moci nebol ústavný (t. j. že\nvôbec nedošlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmu na ochrane práv a slobôd\niných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti) alebo\n30\n\nústavne proporcionálny (t. j. že síce došlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmu\nna ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného\nzdravia a mravnosti, ale v konkrétnom prípade bolo potrebné dať prednosť slobode prejavu),\nústavný súd skúma v prípade zásahu do slobody prejavu vysielateľa v záujme orgánmi\nverejnej moci tvrdenej ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,\nochrany verejného zdravia a mravnosti, (I) či druh predmetného prejavu vysielateľa je\nchránený v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, (II) či došlo k zásahu do slobody\nprejavu, (III) či uvedený zásah mal zákonný základ, (IV) a následne skúma samotný prejav\nperspektívou odpovedí na otázky najmä KTO (aké médium, resp. či redaktor, účastník\ndiskusie, verejný funkcionár, súkromná osoba a pod.), O ČOM (na akú tému), ČO (aké\nnázory, myšlienky a idey), KDE (v rámci akého spravodajského programu a politicko­\npublicistického programu), KEDY (či v rámci jedného spravodajského programu a\npoliticko­publicistického\n\nprogramu,\n\nalebo\n\nopakovane\n\nvo viacerých\n\nspravodajských\n\nprogramoch a politicko­publicistických programoch a pod.) a AKO (spôsob, rozsah,\nformulácia a pod.) uviedol. Na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či (IV.a)\ndošlo k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu tému\nv rámci spravodajských programov a politicko­publicistických programov, ktoré samy\nosebe ešte neznamenajú kolíziu s verejným záujmom na ochrane práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti alebo\nporušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a možnosť sankcionovať vysielateľa, či\n(IV.b) pri kladnej odpovedi na predchádzajúcu otázku došlo ku kolízii dvoch ústavou\nchránených záujmov (sloboda prejavu vysielateľa c/a verejný záujem na ochrane práv a\nslobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia\na mravnosti) a či (IV.c) pri kladnej odpovedi na otázku v bode IV.b bolo ústavne\nproporcionálne (test proporcionality; bližšie k testu proporcionality aplikovanému ústavným\nsúdom pozri nález sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009) zasiahnuť zo strany orgánov\nverejnej moci do slobody prejavu vysielateľa [konštatovať porušenie § 16 ods. 3 písm. b)\nzákona o vysielaní a sankcionovať za porušenie] v prospech ochrany práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti.\n\n31\n\nAplikácia uvedených záverov na prerokovávanú vec sťažovateľky\n64. Sťažovateľke bola napadnutým rozhodnutím rady pre vysielanie uložená sankcia\n(upozornenie na porušenie zákona) za to, že 24. novembra 2010 o 19.30 h odvysielala\nv rámci programovej služby JOJ v programe Noviny krátku správu informujúcu o stiahnutí\nz kandidátky politickej strany SNS, v rámci ktorej bol sprostredkovaný jej\nkritický postoj k\n\n, čím došlo podľa rady pre vysielanie k nezabezpečeniu\n\nobjektívnosti a nestrannosti programu. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie napadla\nsťažovateľka v zmysle § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej\naj „OSP“) na príslušnom súde návrhom na preskúmanie zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia rady pre vysielanie. Krajský súd napadnutým rozhodnutím žalobu zamietol.\nProti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší\nsúdu napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.\n65. Po prvé (I) ústavný súd hodnotí, že odvysielanie krátkej správy v rámci\naudiovizuálneho (televízneho) prenosu sťažovateľkou, ktorej obsahom bolo informovanie\no aktuálnom politickom dianí, nespadá pod nechránený prejav (resp. prejav „nízkej\nhodnoty“), a teda je plne kryté slobodou prejavu médií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 10 ods. 1 dohovoru a ochranou, ktorá sa slobode prejavu v demokratickom právnom\nštáte poskytuje.\n66. Po druhé (II), tým, že rada pre vysielanie konštatovala porušenie § 16 ods. 3\npísm. b) zákona o vysielaní, ktoré je zákonným obmedzením slobody prejavu, a uložila\nsankciu za toto porušenie, v spojení s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré konštatovali\nzákonnosť a ústavnosť tohto postupu a napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanie, došlo\nk zásahu do slobody prejavu sťažovateľky. Neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že uložená\nsankcia nezasahuje do majetkovej sféry sťažovateľky, a preto nemohlo dôjsť k zásahu do jej\nslobody prejavu. Podľa ústavného súdu nie je dôležité, aký charakter sankcia má.\nRozhodujúce je, že orgán verejnej moci vrchnostensky konštatoval porušenie zákonného\nustanovenia, ktoré obmedzuje slobodu prejavu vysielateľov, a v záujme pôsobiť preventívne\na represívne, a to aj vo vzťahu k budúcemu výkonu sťažovateľkinho práva na slobodu\n\n32\n\nprejavu, uložil sankciu. To znamená, že štát vrchnostensky (mocensky) zasiahol svojím\nrozhodnutím do sféry slobody prejavu sťažovateľky.\n67. Po tretie (III), tento zásah bol z formálneho hľadiska vykonaný na základe\nzákonného splnomocnenia (prescribed by law; v judikatúre ESĽP sa zisťovanie legality\nzásahu považuje za tretí krok päťstupňového testu „proporcionality“), ktoré oprávňuje radu\npre vysielanie dohliadať na dodržiavanie zákona o vysielaní (§ 4 zákona o vysielaní)\na umožňuje ukladať aj ten druh sankcie, ktorý bol sťažovateľke uložený (§ 64 a nasl. zákona\no vysielaní).\n68. Na tomto mieste je potrebné preskúmať samotný obsah prejavu (IV), ktorý bol\nsťažovateľke radou pre vysielanie vytknutý, a toto vytknutie bolo aprobované aj\nvšeobecnými súdmi.\nKTO – Zo spisu a napadnutých rozhodnutí vyplýva, že vytýkaný prejav pozostával\nz odvysielania informácie v rámci spravodajského programu Noviny, pričom išlo\no oznámenie informácie, ktorú oznámil redaktor programu Noviny prečítaním tejto\ninformácie.\nO ČOM – Témou oznámenej informácie bolo aktuálne dianie vo verejne známej\na aktívnej politickej strane SNS, konkrétne obsadenie a vylúčenie konkrétneho kandidáta\n(\n\n) z kandidátnej listiny pre voľby do mestského zastupiteľstva, ako aj\n\nstručný názor\n\nna situáciu v politickej strane SNS.\n\nČO – Obsahom oznámenej informácie boli tieto myšlienky: „\n\nje\n\nveľmi rozhorčená. V poslednej dobe sa jej úplne rúti politická kariéra v SNS. Nakoniec ju\nstrana dokonca stiahla z kandidátky mestského zastupiteľstva v\npomsta za otvorenú kritiku\n\n. Podľa jej slov je to\n\n. Ten vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako\n\nprostriedok pre biznis.“ Uvedená informácia obsahovala aj obrazovú zložkou, v ktorej boli\nzobrazení\n\na\n\nv situáciách, keď spolu alebo samostatne\n\nvystupujú pred médiami.\n\n33\n\nKDE – Oznámenie uvedenej informácie bolo súčasťou vysielaného spravodajského\nprogramu Noviny, ktorý je súčasťou programovej skladby vysielateľa zabezpečovanej\nprostredníctvom programovej služby JOJ, a teda informácia bola odkomunikovaná\nprostredníctvom vysielaného audiovizuálneho televízneho prenosu 24. novembra 2010\no 19.30 h.\nKEDY – Informácia bola recipientom oznámená prostredníctvom vysielaného\naudiovizuálneho televízneho prenosu 24. novembra 2010 o 19.30 h jednorazovo, v rámci\njedného spravodajského programu, bez jeho opakovania alebo bližšieho neskoršieho\ndoplnenia.\nAKO – Informácia bola recipientom oznámená formou prečítania krátkej správy\nredaktorom spravodajského programu v spojení s vizuálnym (obrazovým) materiálom.\nInformácia bola stručná, jasná, vecná, obsahovala hodnotiaci úsudok redaktora vo vzťahu\nk osobe\n\njej politickej kariéry („\n\nje veľmi rozhorčená.\n\nV poslednej dobe sa jej úplne rúti politická kariéra v SNS“). Informácia bola aktuálna\na odrážala v tom čase stav veci v politickej strane SNS, bola zrozumiteľná. Redaktor\nsituáciu v politickej strane SNS bližšie nehodnotil, nevnášal do správy vlastné preferencie\nvo vzťahu k zmieneným politicky činným osobám.\n69. V tomto štádiu prieskumu vzhľadom na uvedené odpovede na už položené otázky\na požiadavku § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je nutné posúdiť, či došlo zo strany\nsťažovateľky k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí (IV.a)\nna konkrétnu tému v spravodajskej relácii Noviny.\n70. Podľa\n\nústavného\n\nsúdu\n\nv krátkej\n\nspráve\n\nodvysielanej\n\nsťažovateľkou\n\nv spravodajskom programe Noviny dňa 24. novembra 2010 informujúcej recipientov\no aktuálnom dianí v politickej strane SNS bolo v rámci informácie oznámené iba stanovisko\n(názor) v tom čase politicky činnej osoby\n\n34\n\n, podľa ktorého za situáciu\n\nv politickej strane\n\nSNS zodpovedá\n\n, ktorý podľa vyjadreného názoru\n\nvyužíva politickú stranu SNS na svoje záujmy.\n71. Na tomto mieste sa treba vrátiť k testu legality, nielen vo formálnom zmysle\n(bod 67), ale v tom zmysle, či bolo nutné vôbec dôkladne posudzovať objektívnosť\na nestrannosť danej informácie, či daná konkrétna správa prekročila svojou povahou\na intenzitou prah hypotézy normy, ktorá vyžaduje objektívnosť a nestrannosť spravodajstva.\nTu je odpoveď ústavného súdu záporná. Predmetná správa bola vysielaná v rýchlom,\nhighlightovom, teda nekomentárovom spravodajstve. Bola o tom, že konkrétna politička\nurobila nejaký krok, zdôvodnila ho a médium o tomto kroku a zdôvodnení informuje.\nNebola to informácia o tom, čo robil, alebo nerobil pán\n\n, kde by sa viac očakávalo jeho\n\nvyjadrenie, ale o tom, že SNS stiahla političku z kandidátky a tá to vníma ako pomstu.\nZ danej správy nevyplýva, že by televízia bola na strane političky. Z tohto pohľadu nemal\nzásah do slobody prejavu legálny základ. Áno, metodicky by sa dalo uvažovať tiež v režime\ntestu nevyhnutnosti, teda že nebolo nevyhnutné chrániť objektívnosť a nestrannosť na úkor\nslobody prejavu. Pri nevyhnutnosti sa zamýšľame trochu viac, či predsa len správa nemohla\nbyť neobjektívna a stranná, ale vo výsledku možno rovnako, vychádzajúc zo skutkového\nstavu, konštatovať, že daná správa nevyžadovala vyvažovanie a následnú mocenskú sankciu.\n72. Z dôvodu celostného pohľadu a rozvoja ľudských práv treba ďalej uviesť, že je\npotrebné opätovne odmietnuť právny názor rady pre vysielanie, ako aj všeobecných súdov,\nže výkon práva na slobodu prejavu sa v tomto prípade sťažovateľky dostal do kolízie\ns právom verejnosti na objektívne informácie. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 61),\nprávo prijímať informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru zahŕňa\nprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné (pričom povinnosť poskytovať pravdivé\na overiteľné informácie sa vzťahuje na informovanie orgánov verejnej moci o svojej činnosti\nv zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy) a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebo\npravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Právo na informácie v tomto prípade\nnie je referenčnou normou, ktorej ochranu by bolo možné pomeriavať so slobodou prejavu\nvysielateľov, teda sťažovateľky. V tomto smere všeobecné súdy a rada pre vysielanie\n\n35\n\naplikovali na sťažovateľkin prípad nesprávnu referenčnú ústavnú normu, v prospech\ndomnelej ochrany ktorej všeobecné súdy zasiahli do slobody prejavu sťažovateľky\nkonštatovaním porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a aprobovaním uloženej\nsankcie. Slobodu prejavu sťažovateľky bolo možné obmedziť (zasiahnuť do rozhodnutia\norgánu verejnej moci) iba v prípade kolízie s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti\nštátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti v zmysle čl. 26 ods. 4\nústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru.\n73. Pokiaľ krajský súd odkázal (s čím sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší\nsúd) na judikatúru ESĽP, z ktorej podľa najvyššieho súdu vyplýva „že občanom ako\npasívnym recipientom informácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si\nspomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve\npluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou“,\nústavný súd pripomína, že uvedené stanovisko ESĽP (vo veci Cetin and Others v. Turecko,\nč. 40153/98 a 40160/98, rozsudok ESĽP z 13. 2. 2003), ako aj obdobné stanoviská\na rozhodnutia týkajúce sa slobody prejavu a úloh médií a štátu v pluralitnej demokratickej\nspoločnosti, na ktoré ústavný súd už odkázal a z ktorých citoval, je namierené primárne voči\nštátu a jeho pozitívnemu záväzku konať tak (napr. prijatím vhodnej legislatívy), aby\nzabezpečil pluralitné zdroje informácií v spoločnosti, možnosť viacerých súkromných médií\nna mediálnom trhu, aby občanom bolo umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si\nspomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor.\n74. V citovanom rozhodnutí ESĽP vo veci Cetin and Others v. Turecko sa vec týkala\nzákazu distribúcie tureckého denníka v konkrétnom regióne Turecka, pričom vláda Turecka\nargumentovala, že nejde o zásah do slobody prejavu novinárov, keďže v krajine pôsobí\nmnoho iných denníkov a periodík, kde sa môžu títo novinári uplatniť a publikovať svoje\nmyšlienky a názory. Tieto závery vlády Turecka ESĽP odmietol s tým, že tlač zohráva\nkľúčovú úlohu v demokratickej spoločnosti a občanom ako pasívnym recipientom\ninformácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli\nvybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok\n\n36\n\na informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou (ibid. bod 64).\nZ uvedeného vyplýva, že aj v tomto prípade ESĽP požiadavku zabezpečiť pluralitu zdrojov\na informácií smeroval voči štátu a jeho pozitívnemu záväzku.\n75. Možno ešte doplniť, že sťažovateľkou odvysielaná informácia nebola predmetom\nopakovaného a dlhodobého šírenia zo strany sťažovateľky. Vzhľadom na jej obsah, formu,\njednorazovosť a intenzitu informácia nebola schopná ovplyvniť recipienta v tom smere, že\nby na jej základe mal nedostatočný (príp. zavádzajúci) obraz o politickej situácii v politickej\nstrane SNS, v dôsledku čoho by bol recipient ovplyvnený (pozitívne či negatívne)\nv prípadnom uplatnení aktívneho volebného práva vo vzťahu k politickej strane SNS.\nRovnako táto informácia nebola schopná najmä pre jej jednorazovosť, neopakovateľnosť\na nízku intenzitu zasiahnuť do demokratického volebného procesu alebo do politického\nuplatnenia politickej strany SNS alebo deformovať všeobecný politický súboj, či mariť chod\nakýchkoľvek verejných procesov štandardne sa uplatňujúcich v demokratickom verejnom\nživote.\n76. Občania (recipienti informácií) nie sú „šedá masa“, rozhodovanie a utváranie\nnázorov ľudí nie je závislé od jednej spravodajskej relácie a v nej odprezentovaných\nnázorov alebo jednej krátkej správy či jednej politicko­publicisticej diskusie. V dobe\nplurality zdrojov informácií je v zásade každá téma týkajúca sa verejného (politického)\nživota predmetom diskusie na viacerých verejných fórach a v publicistických príspevkoch či\nrozmanitých spravodajských programoch viacerých médií. Aj téma politickej situácie\nv politickej strane SNS bola v tom čase široko diskutovanou témou vo viacerých médiách,\na to tak tlačených, ako aj audiovizuálnych. Recipient bol konfrontovaný s pluralitnými\ninformáciami na danú tému a utváranie názoru na konkrétne otázky spojené s politickou\nstranou SNS a osobou\nsťažovateľkiným\n\nnemohli byť ústavne nedovoleným spôsobom ovplyvnené\n\njednorazovým\n\nodvysielaním\n\njednostranného\n\nlakonického\n\nnázoru\n\n. Naopak, politická strana SNS v tom čase verejne odkomunikovala svoje\nstanoviská týkajúce sa vnútornej situácie v tejto politickej strane prostredníctvom viacerých\nmédií, ako aj stanovisko k výroku\n\n.\n\n37\n\n77. Ústavný súd uzatvára, že informácia odvysielaná sťažovateľkou nebola spôsobilá\nsvojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o objektívnosti a nestrannosti a už vôbec\nnie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy\nalebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu (rady pre\nvysielanie) v podobe rozhodnutia rady pre vysielanie o porušení § 16 ods. 3 písm. b) zákona\no vysielaní.\n78. Na tomto mieste je preto bez právneho významu pokračovať v teste\nproporcionality (IV.c) v zmysle skúmania, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky\nprimeraný ochrane verejného záujmu v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru,\nkeďže v zmysle predchádzajúcich stanovísk nemohol smerovať k ochrane práv a slobôd\niných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti\nv zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru. Zásah do slobody prejavu\nsťažovateľky by teda zároveň neprešiel testom dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate\naim/effect; v zmysle judikatúry ESĽP spravidla štvrtým krokom testu „proporcionality“),\nteda testom vhodnosti (Geeignetheit) a testom racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom,\nkeďže cieľ, ktorý by bol dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, v tomto prípade ani\nneexistoval, o to viac k jeho ochrane zásah do slobody prejavu sťažovateľky ani nemohol\nsmerovať.\n79. Tým, že najvyšší súd v rámci konania o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému\nrozhodnutiu krajského súdu sám interpretoval a aplikoval § 16 ods. 3 písm. b) zákona\no vysielaní (najmä interpretácia pojmov „objektívnosť“ a „nestrannosť“) v spojení s právom\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ústavnou\nlimitáciou v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru spôsobom, ktorý\nnezodpovedá ústavným požiadavkám na ochranu slobody prejavu sťažovateľky v zmysle čl.\n26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň aproboval identickú\ninterpretáciu uvedených právnych noriem zo strany krajského súdu a rady pre vysielanie,\nporušil sťažovateľkino právo na slobodu prejavu a základné právo slobodne rozširovať\n\n38\n\ninformácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a právo na slobodu prejavu\npodľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 dohovoru.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n80. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n81. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n82. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané\n\n39\n\na umožnené\n\nprocesné\n\núkony\n\núčastníka\n\nprimeraným,\n\nzrozumiteľným\n\na\n\nústavne\n\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.\nv tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä\ns ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.\n83. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič\nv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).\n84. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych\nzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n85. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí\nnevysporiadal\n\nso\n\nvšetkými,\n\npre\n\nspravodlivé\n\na ústavne\n\nudržateľné\n\nrozhodnutie\n\nv sťažovateľkinej veci ťažiskovými argumentmi, ktoré sťažovateľka predniesla. Najvyšší súd\nnereagoval v napadnutom uznesení na z pohľadu ústavného súdu kľúčový argument\nsťažovateľky, ktorá v odvolaní namietala, že zásah do jej práva na slobodu prejavu zo strany\nrady pre vysielanie a krajského súdu nebol proporcionálny. Sťažovateľka poukázala na\nskutočnosť, že napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie, ako aj napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu sa nezaoberali legalitou, legitimitou a nevyhnutnosťou zásahu do jej slobody\nprejavu, pričom podľa sťažovateľky zásah do jej slobody prejavu by neprešiel týmto testom\nproporcionality. Najvyšší súd síce v napadnutom rozhodnutí poukázal na zákonné znenie\n§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadal\nso sťažovateľkou nastolenou otázkou, či uvedený zásah do slobody prejavu sťažovateľky bol\nlegitímny a nevyhnutný, resp. či v uvedenom prípade vzhľadom na obsah sťažovateľkou\n40\n\nodvysielanej informácie vôbec existoval legitímny cieľ, ochrana ktorého by si vyžadovala\nzásah do slobody prejavu sťažovateľky prijatím napadnutého rozhodnutia rady pre\nvysielanie a napadnutého rozhodnutia krajského súdu a aplikáciu § 16 ods. 3 písm. b)\nzákona o vysielaní (teda či došlo ku kolízii dvoch ústavou chránených záujmov).\n86. Už uvedený nedostatok napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu postačuje na\nkonštatovanie porušenia sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jeho zjavnej\nneodôvodnenosti, keďže najvyšší súd neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne\nrelevantné ťažiskové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany poskytovanej\nsťažovateľke v konaní o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.\n87. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že podmienku aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru na\nkonanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva ústavný súd považuje za\nsplnenú v zmysle judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na\nkonania pred odvolacím alebo kasačným súdom, pokiaľ je otázkou tohto konania aj ochrana\ndohovorom chránených záujmov dotknutej osoby (porov. Delcourt v. Belgicko, č. 2689/65,\nrozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970, body 25 – 26), pričom z hľadiska ratione materiae sa\nkonanie pred najvyšším súdom týkalo o. i. aj práva zaručeného dohovorom (právo na\nslobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru), pričom v takom prípade je čl. 6 ods. 1\naplikovateľný aj na konanie pred správnym súdom (rovnaké závery porov. mutatis mutandis\nnapr. v Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32 – 39).\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 3\na čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru\n88. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\n\n41\n\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak\nto záujmy spravodlivosti vyžadujú;\nd) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na\nvypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov\nproti nemu;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,\nalebo ak týmto jazykom nehovorí.\n89. Cenzúra (priama cenzúra) v ústavnoprávnom ponímaní znamená najmä politicky\nmotivovaný zásah orgánov verejnej moci do slobody prejavu dotknutého subjektu (porov.\nIII. ÚS 308/06) spočívajúci v posudzovaní obsahu názorov, myšlienok, ideí, faktov, ako aj\nformu ich šírenia a zobrazenia, ktoré zamýšľa dotknutý subjekt (fyzická osoba, médium,\nvydavateľ a pod.) v budúcnosti šíriť (ex ante kontrola) alebo ktoré už boli verejnosti\nsprístupnené (ex post kontrola) s cieľom predovšetkým z politických dôvodov pozmeniť\nalebo úplne negovať tieto názory, myšlienky, idey alebo fakty alebo ich formu šírenia\na zobrazovania (porov. mutatis mutandis III. ÚS 42/09). Charakter priamej cenzúry môže\nmať aj zásah do slobody prejavu spočívajúci v zákaze šírenia alebo dodatočnom zákaze\nšírenia určitého druhu informácií, ktoré boli v minulosti bez obmedzení šírené (napr. zákaz\nalebo dodatočný zákaz vydávať tlač, zákaz alebo dodatočný zákaz pôsobiť médiu na\nmediálnom trhu, zákaz verejne publikovať alebo zákaz ďalej verejne publikovať a pod.)\nz dôvodov vzťahujúcich sa na dotknutý subjekt alebo obsah šírených názorov, myšlienok,\n42\n\nideí, ktoré dotknutý subjekt v minulosti alebo v danom čase šíril alebo šíriť chcel, ak nejde\no zákaz alebo dôvody, ktoré sú ústavou alebo dohovorom ospravedlniteľné, resp. ide\no zákaz a dôvody politicky motivované v zmysle politickej „nevhodnosti“ dotknutého\nsubjektu alebo určitého druhu informácií.\n90. V prípade\n\nsťažovateľky\n\nvšak\n\nsťažovateľke\n\nnebolo\n\nzabránené\n\nverejne\n\nodprezentovať informáciu ani nebolo do obsahu informácie dodatočne (ani počiatočne)\nfakticky alebo materiálne zasahované zo strany orgánov verejnej moci v zmysle\nv predchádzajúcom bode uvedených kritérií. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie\na napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov ani nijako neovplyvnili právo sťažovateľky\nnaďalej pôsobiť na mediálnom trhu.\n91. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že základné právo vyplývajúce\nsťažovateľke z čl. 26 ods. 3 ústavy nebolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\nporušené.\n92. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto\nústavná norma upravuje primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä OSP) splnených\npodmienok na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení OSP\nzo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavné garancie práva na\nsúdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym\nsúdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr.\nIV. ÚS 102/08).\n93. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nebolo postupom najvyššieho súdu\nodopreté právo podať žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady pre\nvysielanie ani podať odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd\nsa podaným odvolaním zaoberal v zmysle dodržania procesného postupu upraveného OSP\na svoje závery formuloval v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, t. j vo veci rozhodol.\n43\n\n94. Pravdou však zostáva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu\nodvolacieho v rámci správneho súdnictva neboli vzhľadom na jeho obsah (resp. obsah\nprávnych záverov) dodržané princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy vzťahujúce sa aj na\nsprávne súdnictvo (pozri závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Keďže ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkiných\npráv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, nepovažoval aj vzhľadom na závery prezentované v predchádzajúcom\nbode za ústavne relevantné vysloviť osobitne porušenie sťažovateľkiných práv\ngarantovaných čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.\n95. Čo sa týka namietaného porušenia sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6\nods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že\nsťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom v postavení osoby obvinenej\nz trestného činu, resp. z činu, ktorý je v zmysle judikatúry ESĽP považovaný za trestný.\nRovnako charakter konania pred najvyšším súdom nemožno hodnotiť ako trestný.\n96. Vzhľadom na charakter konania pred radou pre vysielanie a sankcie, ktoré je rada\npre vysielanie oprávnená v zmysle zákona o vysielaní uložiť, by však bolo ústavne\nrelevantné aplikáciu/neaplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie pred radou pre vysielanie\nv sťažovateľkinom prípade posúdiť na základe tzv. Engelovských kritérií ustálených\nprimárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (porov.\nZolotukhin v. Rusko, č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 2. 2009, bod 53;\nKhmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP z 12. 12. 2013, bod 59). Uvedené posúdenie\nby bolo primárne úlohou krajského súdu a následne odvolacieho najvyššieho súdu, pričom\nústavný súd by mohol porušenie čl. 6 ods. 3 dohovoru v súvislosti s napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu skúmať iba v prípade, že sťažovateľka sa ochrany práv\nvyplývajúcich z čl. 6 ods. 3 dohovoru domáhala už v konaní pred krajským súdom\na následne najvyšším súdom, a tieto by sa vôbec nezaoberali otázkou aplikácie čl. 6 ods. 3\ndohovoru alebo nesprávne vyhodnotili aplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie pred\nradou pre vysielanie. Ústavný súd však z priložených príloh zistil, že sťažovateľka sa\n44\n\nv podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanie\nani v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nedomáhala ochrany práv\npodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru a námietku porušenia práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru vzniesla\naž pred ústavným súdom.\n97. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že právo sťažovateľky podľa čl. 6\nods. 3 dohovoru nebolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.\nV.\n98. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom v konaní pred ústavným súdom.\n99. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,\n§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n100. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony\nprávnej služby – dva úkony právnej služby v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia\na podanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby v roku 2014 (vyjadrenie k stanovisku\nnajvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu).\n101. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná mzda\nv národnom hospodárstve Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 vo výške 763 eur\na v prvom polroku 2013 vo výške 804 eur (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd priznal úhradu\ntrov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3\nvyhlášky v sume 254,33 eur (2 x 127,16 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3\nvyhlášky spolu v sume 15,26 eur (2 x 7,63 eur). Ústavný súd priznal úhradu trov právneho\nzastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky\n\n45\n\nv sume 134 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 8,04 eur. Podľa\nzoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)\nFinančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska kancelára Bugala – Ďurček, s. r. o.,\nv rámci ktorej pôsobí advokát sťažovateľky, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH\nSK2022313073). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu\nv sume 493,96 eur (411,63 eur + 20 % DPH).\n102. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie, keďže v danom\nprípade porušenie ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľky je v plnej miere\nkompenzované zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto nebolo možné\nvyhovieť požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\n(bod 5 výroku nálezu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. decembra 2014\n\n46", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "správne konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "pokuta", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "rozhodnutie-odôvodnenie", "správne konanie", "legalita", "demokratický štát", "informácie-poskytovanie", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Sžo/33/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/09 z 2. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6"}, {"guid": "ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:a8576704-d127-4707-8c40-75dbb6747785", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 308/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 308/06 z 21. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8576704-d127-4707-8c40-75dbb6747785"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:50ef94e2-acc0-4161-9265-97ba2e5f3323", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2024 z 7. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50ef94e2-acc0-4161-9265-97ba2e5f3323"}, {"guid": "ussr:8b461da4-4c3f-41c8-89dc-ff4472594624", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.134.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 134/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 134/2021 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.134.2021.1"}, {"guid": "ussr:66b98d59-542c-4714-979b-a7ba6b2df9f0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.158.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 158/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 158/2023 z 21. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.158.2023.1"}, {"guid": "ussr:54229994-09b2-40aa-9cb6-30678bf26b0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54229994-09b2-40aa-9cb6-30678bf26b0a"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:744d8c51-f4e9-43dc-8b0a-aa084bc570b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.150.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/2018 z 6. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.150.2018.1"}, {"guid": "ussr:97a5ae8c-ab50-4e2c-8abd-b4720305bc45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.572.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 572/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 572/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.572.2018.1"}, {"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1"}, {"guid": "ussr:fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 655/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 655/2017 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1"}, {"guid": "ussr:d153788a-fff8-4b47-a393-5492be387998", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2018 z 25. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1"}, {"guid": "ussr:16a69bbf-6559-45a1-8620-c3d86e1b0c7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 174/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2fa1e2a-6b0b-4954-a6fd-a31e9d7fdc62", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 683/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 683/2017 z 10. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1"}, {"guid": "ussr:55ae7f91-ae2a-4b64-bddd-7c93a50e1f99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.199.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 199/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/2017 z 5. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.199.2017.1"}, {"guid": "ussr:ace16ec5-2da0-4f42-871c-d0f3fc7744e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.144.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 144/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 144/2017 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.144.2017.1"}, {"guid": "ussr:606047ed-e2a0-401a-927c-545edfa707b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1"}, {"guid": "ussr:e963b6eb-b165-4026-9577-cce1cdc4fa1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2016.1"}, {"guid": "ussr:354a60f8-8f65-4ae0-8110-ea1ec680b905", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 356/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1"}, {"guid": "ussr:b88c245b-d7d8-4219-a949-64541fe28e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2"}, {"guid": "ussr:e7579ea0-8756-4f68-a1e6-4e50e303e311", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/2016 z 13. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.2016.1"}, {"guid": "ussr:3eb83f4e-f660-46bd-9353-a4a6eebffe4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.536.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 536/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 536/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.536.2015.1"}, {"guid": "ussr:96fc5bea-ca25-4c1a-b25e-890c9efe4e8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2014 z 20. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96fc5bea-ca25-4c1a-b25e-890c9efe4e8f"}, {"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1"}, {"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "b3250d69-c091-4c41-81b0-32e7e92f81c1:847cd0d5-6cd0-4f9b-9b83-fdf7fc71ff5f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014202002.1", "spisova_znacka": "2Sžo/64/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/64/2016 z 22. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014202002.1"}, {"guid": "52a822be-3d12-444b-ba47-774c927a50cc:41f90a5e-975b-4674-ba38-1edbd5997f89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1009200830.2", "spisova_znacka": "7Sžo/36/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/36/2016 z 24. 4. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1009200830.2"}, {"guid": "54907687-f957-41c0-aae3-9faebe4202fd:297d113c-64f2-4e00-9c25-184686d9dd41", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1", "spisova_znacka": "5Sžo/30/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/30/2016 z 28. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1"}, {"guid": "219a7d3a-bffc-4d92-9d71-1b26dad0ae4e:9a3552e3-fd3e-4dcd-af97-9d68300ca1a5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1", "spisova_znacka": "7Sž/8/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/8/2016 z 25. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1"}, {"guid": "58801b29-021b-43c0-aff4-db68ca133885:972695f1-3be9-4b72-8d4b-cc8871e2ac25", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010050.1", "spisova_znacka": "8Sž/8/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/8/2015 z 22. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010050.1"}, {"guid": "d0b69416-d38c-4bb4-b0ea-9e188ff7e2b4:5d037512-1ead-40b5-a703-d967ccb7f616", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010057.1", "spisova_znacka": "8Sž/9/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/9/2015 z 21. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010057.1"}]}